Vzhľadom na charakter adunajčiny a západčiny nie sú v týchto dvoch umelých jazykoch prítomné určité a neurčité členy v takom zmysle, ako ich vídame napr. v reálnej angličtine, reálnej nemčine, reálnej maďarčine. Namiesto osobitých slov, osobitých určitých a neurčitých členov, sa používajú prípony, slúžiace ako koncovky podstatných mien v určitom tvare. Toto rešpektuje aj P-AdW verzia adunajčiny a západčiny.
Precedens v kánone
Jasné dôkazy o gramatickej obdobe určitých členov máme len z jediného príkladu v Tolkienových poznámkach k západčine. Ide o termín pre Grófstvo, domovinu a "štát" hobitov, v anglickom origináli The Shire. Západské meno pre koncept "Shire" znelo Sûza. Išlo o neurčitý tvar, bez použitia obdoby určitého člena.
Ak používateľ(ka) západčiny chcel(a) daný výraz použiť v určitom tvare, teda podobne ako by znel úplný a oficiálny názov územia v angličtine, "The Shire", pridal(a) by na záver príponu -t. Určitý tvar výrazu by teda v západčine znel Sûzat. Vzhľadom na to, že je to vlastné meno hobitej domoviny a Tolkienova "preložená" anglická verzia tohto vlastného mena je "The Shire", dá sa Sûzat považovať za typický tvar tohto vlastného mena aj vo fiktívnej západčine.
Hoci používanie takejto "prípony určitosti" v Tolkienovej kánonickej adunajčine potvrdené nemáme, nejestvujú žiadne gramatické prekážky v uplatňovaní tohto postupu za pomoci prípony -t. Je však potrebné toto pravidlo a tento štýl koncovky mierne doplniť, obzvlášť preto, aby si ju používatelia P-AdW zbytočne neplietli s inými podobnými príponami obsahujúcimi písmeno "t".
Prípony určitosti v P-AdW adunajčine a P-AdW západčine
Jedným z dôležitých faktorov pri aplikovaní tejto prípony pre určitosť je správny výber prípony, v závislosti od čísla, v ktorom sa dané slovo nachádza.
- JEDNOTNÉ ČÍSLO - MNOŽNÉ ČÍSLO - JEDNOTNÉ ČÍSLO - MNOŽNÉ ČÍSLO
- abanak ("voz") - abanaket ("ten voz") - abanîkit ("vozy") - abanîkit ("tie vozy")
- kadar-lâi ("mestský ľud", "mešťania") - kadar-lâit ("ten mestský ľud", "tí mešťania") - kadar-lâi ("mestský ľud", "mešťania") - kadar-lâit ("ten mestský ľud", "tí mešťania")
- huzun ("ucho") - huzunet ("to ucho", Ad./Z.), huzunt ("to ucho", iba Z.) - huzîn ("uši", m. č.) - huzînit ("tie uši") - huznat ("pár uší", p. m. č.) - huznatit ("ten pár uší")
- phurgân ("baník") - phurgânt ("ten baník") - phurgîn ("baníci") - phurgînit ("tí baníci")
- sarm ("struna", "motúz") - sarmet ("tá struna", "ten motúz") - sarmî ("struny", "motúzy") - sarmît ("tie struny", "tie motúzy")
- sarmag ("povraz", "lano") - sarmaget ("ten povraz", "to lano") - sarmîg ("povrazy", "laná") - sarmîgit ("tie povrazy", "tie laná")
- Sûza ("Grófstvo", "Shire") - Sûzat ("to Grófstvo", "The Shire") - Sûzi ("Grófstva", "Shires") - Sûzit ("tie Grófstva", "The Shires")
- tudun ("oko") - tudunet ("to oko", Ad./Z.) - tudunt ("to oko", iba Z.) - tudîn ("oči", m. č.) - tudînit ("tie oči") - tudnat ("pár očí", p. m. č.) - tudnatit ("ten pár očí")
Ak podstatné meno v jednotnom čísle (singulári) končí na a, alebo na dvojhlásku (napr. âi), používa pre vyjadrenie určitosti príponu -t.
Toto platí pre P-AdW adunajčinu aj P-AdW západčinu. Jedine v prípade P-AdW západčiny sa môže podstatné meno v určitom tvare končiť na -t aj po spoluhláske n, no v P-AdW adunajčine to možné nie je. (Tolkien sa vyjadril, že adunajčina nerada používala zhluky spoluhlások na konci jej slov, preto na to beriem ohľad.)
Ak podstatné meno v jednotnom čísle (singulári) končí na m, k, g, b, atď., používa pre vyjadrenie určitosti v jednotnom čísle príponu -et.
Toto je typickejšia prípona určitosti, v P-AdW adunajčine aj P-AdW západčine.
A čo množné číslo ?
Ak je podstatné meno v množnom čísle a má byť v určitom tvare, je zakončené príponou -it.
V prípade použitia párového (duálneho) množného čísla (pre páry tvorov alebo vecí) sa ku ich párovej prípone -at pridáva ešte prípona určitosti pre klasické množné číslo, t.j. -it. Možno trochu neelegantné riešenie, ale logické a ľahko zapamätateľné. Pre obidve typy množného čísla v adunajčine aj západčine vám stačí prípona -it.
Vo všeobecnosti platí, že nepočítateľné podstatné mená ako sú kadar-lâi, t.j. "mestský ľud", "mešťania", si zachovávajú svoj nepočítateľný charakter v jednotnom i množnom čísle. To platí aj pre použitie prípony určitosti v takýchto výrazoch.
V prípade pomenovaní pre jedinečné veci, napr. názov domoviny hobitov, sú všetky podoby v množnom čísle čisto hypotetické, pretože tento pojem sa vzťahuje len na jednu konkrétnu vec, len na jednu konkrétnu krajinu, nie viacero krajín.
----
K tejto téme je to zatiaľ všetko.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára